a strieborné rudy bolo v rozkvete najmä v 16. až 18. storočí. Najväčší rozkvet dosiahlo dobšinské baníctvo v 60-tych
a 70-tych rokoch 19. storočia ťažbou kobaltovo-niklových rúd. Vyvážali sa predovšetkým do Anglicka, neskôr
i do Saska. V rokoch 1862 až 1872 len samotná baňa Zemberg vynášala mestu priemerne 132 940 zlatých čistého zisku ročne. Výnosnosť kobaltových baní umožnila mestu viesť veľkorysú sociálnu politiku. Všetci obyvatelia mesta boli oslobodení od platenia daní.
V 16.-18. storočí sa v Dobšinej ťažila taktiež ortuťová ruda a v rokoch 1862-1884 bizmutová ruda.

Gelnica bola povýšená na mesto už za vlády Bélu IV. (1235-1270).
V Gelnici a okolí sa ťažilo nielen striebro a meď, ale aj zlato, ortuť, olovo a železná ruda. V gelnických baniach pracovalo 300 až 400 baníkov. Gelnica ako stredisko hornouhorského baníctva mala pôvodne svoje vlastné tzv. gelnické právo, ktorého stopy boli nájdené v gelnickom banskom práve z XV. storočia. V roku 1327 bolo Gelničanom nanútené štiavnické banské právo. Mestské práva rozšírili a potvrdili Gelnici kráľovia Karol I. v roku 1317, Ľudovít I. v roku 1359 a cisár Žigmund v roku 1435. Na základe týchto práv sa stala Gelnica slobodným kráľovským banským mestom.

Prvá písomná zmienka o Hnilčíku sa spája s archivovanou listinou
z roku 1315, ktorou bola prepísaná listina komesa Batyza Mariassyho
z roku 1290. Obec má významnú banícku tradíciu siahajúci
od jej vzniku, významná a známa je osada Bindt, hlavne ťažbou medi. O baníctve na Hnilčíku zachovali banské mapy, dnes uložené
v Štátnom ústrednom banskom archíve v Banskej Štiavnici.
Z roku 1765 pochádza záznam o novoveskej bani Greinen Stollweg (dnes Štolvek), preslávenej produkciou "najjemnejšej medi".

V obci sa od nepamäti ťažilo okrem železnej rudy aj drahé kovy
a to hlavne striebro, rýdza ortuť a rumelka. Najväčší rozkvet v baníctva
v obci nastal za Emanuela I. Andrássyho, ktorý dostal prezývku "železný gróf". Za jeho pôsobenia bola otvorená štôlňa Emanuel, Gejza, Natália, Gabriela a Ignác. Namiesto slovenských pecí dal postaviť v roku 1868 vysokú pec Etelku. Zaslúžil sa aj o povznesenie bane svätá Trojica, kde zamestnával 60 robotníkov.
Ťažila sa tu rumelka, rýdza ortuť a striebro. Pri bani postavil pec šádovňu (triediareň), kde sa ruda triedila. V roku 1868 založil banskú kolóniu. V 19. storočí pracovali v obci 3 slovenské pece a tri hámre, ktoré zanikli vybudovaním stredovekej vysokej pece - Etelke - Etelka huta. Železiarstvo v obci zaniklo po vybudovaní moderných vysokých pecí v Ózde, kde sa odvážala všetka vyťažená ruda od roku 1908.

Prvá písomná zmienka o Rožňave pochádza z roku 1291. Z pôvodnej osady baníkov, ktorí sem prišli vyťažiť nerastné bohatstvo okolitých hôr vzniklo mesto. Celá jeho nasledujúca história je úzko spätá s výnosnou ťažbou zlata, striebra, medi a neskôr železnej rudy. Mesto bolo pomenované Rožňavou podľa názvu mimoriadne výnosnej bane: Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu podľa tradície kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382. V stredoveku
sa tu ťažilo najmä zlato a striebro, neskôr sa Rožňava stala dôležitým centrom remeselnej výroby a školstva.

Prví nemeckí kolonisti prišli na Spiš roku 1030.
Oni pravdepodobne začali rozvíjať baníctvo.
Ďalší nemeckí kolonisti prichádzali na Spiš
za Bela II. (1131-1141) a Gejzu II. (1141-1161), čo pomohlo zmodernizovať "prabanícto a prahutníctvo".
Z roku 1243 sú prvé údaje o produkcií zlata v Smolníku. Roku 1350 sa už zo Smolníka vyvážala meď, striebro, zlato a železo do Levoče a západnej Európy
cez Krakov. Roku 1456 povolil kráľ
Ladislav V. Smolníčanom, aby mohli otvárať ložiská
a bane na všetky kovy, otvárať všetky staré bane
a spracuvávať rudy na kovy modernejším spôsobom. Banícka história Smolníka sa uzavrela rokom 1992,
keď závod Železorudné bane Smolník sa v ďalšom období orientoval na výrobnú činnosť strojárskeho
a drevárskeho charakteru.